. Bez zdravého jedla niet života
(15.01.2011; Pravda; s. 22 - 25; Sedlák Jozef)

Nemecký škandál s dioxínmi, najjedovatejšími látkami, aké sa kedy ocitli vo vajíčkach a mäse, opätovne vyvolal otázku, ako sa vlastne stravuje moderný človek. Dioxíny totiž nie sú jediné škodlivé látky vyskytujúce sa v potravinách. Je ich oveľa viac, upozorňuje profesor Viliam Badá, prednosta III. internej kliniky LFUK na bratislavských Kramároch. Dozrel čas, prízvukuje Bada, aby sme si uvedomili, že potraviny sú základom zdravia. Dávno to vedeli generácie našich predkov.
Máte ešte chuť na vajíčka? Ľudia sa ich v posledných rokoch báli najmä pre cholesterol. Nepostavia teraz dioxíny vajíčka úplne mimo hry?
Nie, ak vajíčka zniesli správne chované sliepky, najlepšie vo voľnom výbehu, sú súčasťou racionálnej ľudskej výživy, priamo ovplyvňujú imunitu, bránia osteoporóze. Okrem toho vôbec neplatí, že cholesterol vo vajci zvyšuje hladinu cholesterolu v krvi. Kto zje veľa vajec, zablokuje si syntézu cholesterolu a napokon má cholesterolu v krvi menej. Ľudia jedia vajcia od nepamäti aj v rámci overenej mediteránnej - stredomorskej diéty. Pred sebou mám vzácnu rodinnú pamiatku, Prvú kuchársku knihu v Slovenskej reči od Jána Babilona, ktorá vyšla v roku 1870 v Budapešti. Obsahuje 1 500 vynikajúcich receptov, ktoré s úplnou samozrejmosťou počítajú aj s vajíčkami.
Babilonovu knihu receptov však nespomínate preto, aby ste obhajovali vajíčka.
Nie, mimochodom sú tam aj recepty pre labužníkov: ako si pripraviť slimáky, žabacie stehienka alebo mrazivo (tak sa vtedy volala zmrzlina). Na knihe rodáka z Radvane pri Banskej Bystrici, ktorý vlastnil chýrnu peštiansku reštauráciu, ma predovšetkým fascinuje jasnozrivý predhovor jej autora. Všimnite si, čo napísal pred 141 rokmi, keď sa ešte len rodila moderná lekárska veda a výskum. "Základ telesného živobytia spočíva na pokrme. A ak je zlý základ, to znamená zlý pokrm, zle je aj zdravie. Zdravie tela pochádza z rozumne pripraveného jedla." S tým ako lekár úplne súhlasím. Pozoruhodné je aj ďalšie konštatovanie, že "na obraz boží stvorený človek musí si tento obraz aj udržiavať, čo tým učiní, že svojho ducha poučovať bude".
Zodpovedajú moderné potraviny krédu, ktoré vyslovil náš takmer zabudnutý predok? Možno po poslednom dioxínovom škandále, ktorý vystrašil celú Európu, veriť potravinám v obchodoch?
Tá otázka má veľmi komplikovanú odpoveď. Myslím, že aj náš minister pôdohospodárstva reagoval opatrne. Predovšetkým, čo robia dioxíny v potravinách? Veď to sú látky, ktoré majú svojimi účinkami veľmi blízko k PCB - polychlórovaným bifenylom, ktoré pred rokmi zamorili veľkú časť východného Slovenska. V potravinách nemajú čo hľadať. Dostávajú sa do nich najskôr pri výrobe rastlinných olejov. Tvrdiť, že sa tam objavili nedopatrením či zlyhaním technologickej disciplíny, je slabým ospravedlnením. V žiadnom prípade nešlo o niečo mimoriadne, keď odborníci vedeli, kde majú po dioxínoch pátrať. Pravda, iné je hodné zreteľa. Prečo je celý reťazec, ktorý sa podieľal na výrobe potravín, prísne utajovaný. Môžete hľadať, nenájdete, kde, v ktorom kroku technológie sa tam dostali...
Aféra s dioxínmi sa stala v Nemecku, ktoré si potrpí na poriadok, čistotu životného prostredia, zdravotnú bezchybnosť potravín. Neprekvapuje vás to?
Je to zlyhanie celého európskeho spoločenstva, ťažko z toho viniť len Nemcov. Je za tým samozrejme konkrétna firma (Harles&Jentzsch), ale hrozné je, že technológia výroby tukov pridávaných do kŕmnych zmesí je rozšírená v celej západnej Európe. Krmivá a vajíčka sa predávali aj mimo Nemecka. Napokon aj na Slovensku sa predalo vlani v decembri vyše milióna nemeckých vajíčok. Moderný potravinový trh ničí sila argumentu čím lacnejšie, tým lepšie. Predpokladám, že nemecké vajcia museli byť o polovicu lacnejšie ako slovenské, keď sa kúpili...
Dnes však Nemcom prestali chutiť, predaj padol o takmer 30 percent, na Slovensku o desať.
Ani sa nečudujem. Dioxíny sú v potravinách cudzorodé chemikálie, ktoré v sebe nesú obrovský potenciál tvorby rakoviny pečene, hrubého čreva. V tele takmer niet orgánu, ktorý by bol z tohto nebezpečenstva vylúčený. Sú to látky, ktoré spôsobujú chronický zápal. Je to časovaná bomba, ktorá nezabíja okamžite, ale s odstupom času. Ich toxický potenciál je totožný so smutne známymi polychlorovanými bifenylmi (PCB), ktoré sa pred vyše 20 rokmi vyrábali v Chemku Strážske. Prenikli vtedy do podzemných vôd, pôdy, hromadili sa v tukoch, boli v materskom mlieku žien.
V čom vidíte hlavné nebezpečenstvo dioxínov?
Možno v tom, čo ešte len následne zistíme. Tím odborníkov zo Slovenskej akadémie vied zistil výrazne vyšší výskyt cukrovky v miestach kontaminovaných PCB, a to s odstupom mnohých rokov.
Takže na dioxíny si treba dávať pozor. Pripravia nám horúce chvíľky?
Uvidíme. Isté je, že pôsobia dlhodobo. Ich hlavné nebezpečenstvo je v tom, že sa viažu najmä na tuky. Pripomeniem, že nijaký živý organizmus bez tuku neexistuje. Každá živá bunka má niekoľko membrán a všetky sú z tukov. V ľudskom tele neexistuje bunka, do ktorej by sa tieto látky nemohli dostať.
Musíme si viac všímať to, čo jeme. Ťažisko potravinových nákupov je vo veľkých obchodných reťazcoch. Ponuka je obrovská. Vieme však, čo jeme? Túto otázku si teraz nevdojak kladie každý z nás. Ján Babilon robil na svojom receptári 1500 zdravých a chutných jedál vyše 20 rokov. Úvodné vyznanie, že kvalitná strava je základom ľudského zdravia, vyjadrovalo jeho hlboké vnútorné presvedčenie. V tom čase si nik nevedel predstaviť, že by sa výroba potravín dala zvyšovať súčasnými metódami. Vtedy sa potraviny nevyrábali, ale dorábali a všetko rástlo a chovalo sa prirodzeným spôsobom. Jedlá sa pripravovali z prírodných surovín. Nič sa chemicky neupravovalo.
Odporúčate návrat k výrobe potravín ako v devätnástom storočí?
To vôbec nie, ale pripomínam, že musíme rešpektovať väzbu medzi kvalitným jedlom a ľudským zdravím. Aj známa slovenská spisovateľka Terézia Vansová, ktorá v Dennici zostavovala pre slovenské gazdinky recepty, zdôrazňovala, že bez kvalitnej stravy niet života. Je v tom hlboká pravda. Ak chceme byť zdravý národ, musíme sa zdravo stravovať. Vansová nebola odborníčka na výživu, a napriek tomu vyslovila priam prorockú tézu o význame stravy v živote celého národa. V roku 1914 vydala svoju Novú kuchársku knihu, kde píše: "Ak chceme ako národ niečo dosiahnuť, musíme byť v prvom rade zdraví. Ľudia, ktorí majú narušené zdravie, sotva môžu byť národu užitoční. Zachovajte si, že kuchyňa je pre udržanie ľudského zdravia omnoho dôležitejšia než apatieka."
Za posledných päťdesiat rokov sa naše jedlo veľmi zmenilo. V obchodoch kupujeme priemyselne vyrobené potraviny. Aké najväčšie riziko prinášajú tieto potraviny?
Jedno z nich je to, ktoré sa tento týždeň objavovalo na titulných stranách novín či v úvode televíznych a rozhlasových správ. Všade sa hovorí o dioxínoch. Takmer nikto presne nevie, aké látky to sú, ale každý pochopil, že sú nebezpečné. Nejde samozrejme o prvú a iste ani nie o poslednú potravinovú aféru. Všetky súvisia s tým, že výroba potravín sa stala výnosným biznisom. Potraviny sa umelo zlepšujú, a najmä zlacňujú a tu je výsledok. Niet pomaly krajiny, kde by sa nepopálili. Rakúšania, ktorí v osemdesiatych rokoch minulého storočia "vylepšovali" víno etylénglykolom, sa však poučili. Dnes sa tam najrýchlejšie z celej Európy rozvíja výroba biopotravín. Rakúsky vinársky zákon je jeden z najprísnejších v Európe.
Prírodné čisté potraviny sú nepochybne ideál. Ale z rozprávania starých rodičov si pamätám, že aj oni vylepšovali maslo. Keď s ním išla na trh, stará mama ho prifarbila mrkvovou šťavou, aby bolo žltšie.
Takéto vylepšovania sú prirodzené, pretože vzhľad vždy predáva. Ale je obrovský rozdiel medzi pridaním mrkvovej šťavy a látok, ktoré sa dnes dostávajú do potravín akože nedopatrením. Mrkvová šťava v masle nič nepokazila, ale v kurčatách, vajciach a bravčovom mäse boli dioxíny. V Poľsku nechladia kurčatá vzduchom, ale vodou. A naši ľudia sa tešia výhodnej kúpe. Netušia, že platia aj za 20 percent vody, ktorú také kurča obsahuje. Nehovoriac o tom, aká je to voda. Aj na maslo si treba dávať pozor. Najkvalitnejšie maslo má 85 percent tuku, ostatné 79 - 82 percent tuku. Rozdiel do 100 percent je voda.
Je spotrebiteľ úplne bezmocný?
Človek je bezmocný najmä preto, že nevie, o čo sa môže oprieť. Tuší, že na pulte nie je to, čo by chcel, ale nemá inú možnosť! Chýba alternatíva.
Označenie potravín je čoraz anonymnejšie. Na mnohých potravinách je napísané: Vyrobené v EÚ. Ale v ktorej z 27 krajín únie? Alebo sa uvedie: Vyrobené pre ten a ten reťazec. Uspokojuje vás takéto označovanie?
Určite nie. Jedným zo základných ľudských práv je právo na zdravie. Odkedy Ján Babilon vyriekol, že základom zdravia je práve potravina, sa nič na tomto poznaní nezmenilo. Napokon dávno pred ním povedal Hippokrates, nech je potravina vaším liekom a liek vašou potravinou. Právo na zdravie by malo zároveň znamenať právo výberu potravín zodpovedajúcich všetkým kritériám kvality. Konštatovanie: toto je najlepšie, lebo sa predal milión kusov, v prípade potravy určite nestačí. Nemôžeme sa stotožniť s tým, že inak sa to nedá.
Čo znamená inak?
Na Slovensku máme veľa nevyužitej pôdy a nevyužitých šikovných rúk. O koľko klesla výroba domácej hydiny, bravčového mäsa a napokon aj vajíčok, len preto že sa to ľuďom neopláca? Ide o to, aby sa kvalitné potraviny oplatili. Šaty vraj robia človeka. Ale len navonok. Zabúda sa, že zdravie človeka robia potraviny. Môžem si obliecť šaty za "pár šupiek", ale mám dávať do žalúdka čosi, čo má štyri neznáme? To si nezaslúžime.
Každý potravinový škandál prináša nové podnety a rôzne dôsledky. Po chorobe šialených kráv klesla spotreba hovädzieho mäsa. Čo sa stane s vajíčkami, hydinovým a bravčovým mäsom?
Dioxíny by mohli byť šancou pre slovenských poľnohospodárov, keby oživili chovy hydiny. Pravda, sliepky by bolo žiaduce chovať vo voľných výbehoch, aby si našli, čo im chutí, červíčky, pandravy. A prikrmovať zrnom, nie frankenštajnovskými kŕmnymi zmeskami ako v Nemecku. Pri dome rodičov mali sliepky veľký výbeh. Znášali vajíčka s veľkými sýtožltými žítkami. Boli to skvelé babičkine vajcia nie preto, že sliepky mali slamovú podstielku v klietke, ale preto, že žili tak, ako sa má, veď sú potomkovia slávnych dinosaurov...
Na Slovensku ide na dračku lacný tovar. Zhruba polovica potravín sa predáva v akciách. Aké sú to potom potraviny?
Už sú špeciálne obchody pre chudobných, lebo aj takú skupinu ľudí máme. Predávajú sa tam výrobky tesne pred vypršaním lehoty spotreby. Je to tragédia, kam až možno klesnúť. Na druhej strane, mnohí ľudia majú záujem o svoje zdravie. Nepochybujem, že keby sa rozšírila výroba kvalitných potravín, ich ceny by klesli. Ak má byť spoločnosť životaschopná, musí byť zdravá. Zdravie je hodnota, s ktorou si neradno zahrávať.
Česká agrárna komora pre začiatok vyzvala obchodné reťazce, aby začali označovať vajcia a mäso s jasnou informáciou: Bez dioxínov.
Dobre, ale kto to bude kontrolovať? Musel by to robiť štát, a to nie je lacný špás.
To je pravda, šéf veterinárnej a potravinovej správy Jozef Bíreš povedal, že základný rozbor stojí do 400 eur a ak sú pochybnosti, spolu s analýzou tzv. kontumačnej vzorky stúpnu náklady na takmer 1 000 eur.
Ako nápad je to iste zaujímavé, ale dioxín je iba jednou z obrovského množstva škodlivín, spomeňme napríklad transformy mastných kyselín, ktoré mrzačia cez potraviny ľudské zdravie. Potraviny by sa mali aspoň v určitom množstve vyrábať prirodzeným spôsobom. Za takzvaného socializmu sa pre určitú privilegovanú vrstvu vyrábali biopotraviny. Takéto privilégium by malo byť hádam už dávno zmazané.
Kto by nechcel ekologické potraviny alebo biopotraviny. Spravidla sú však drahšie o 30 percent, ale niekedy aj o 200 až 300 percent.
Na to existuje len jediný spôsob. Podporiť ekologickú výrobu. Je v záujme všetkých spotrebiteľov. Keď sa takáto výroba rozšíri a ponuka bude bohatšia, klesnú aj ceny.
Dnes sa však väčšina potravín predáva v supermarketoch a hypermarketoch, v ktorých sa v súlade s právom predávajú aj potraviny nie vždy jasného pôvodu. Ako je možné, že legislatíva viac nahráva obchodu ako spotrebiteľovi, ktorý zo svojich daní platí poslancov?
Tu by mala zaujať jednoznačné stanovisko Európska únia. V opačnom prípade pília v Bruseli konár, na ktorom, pravda, sedíme všetci. Nechce sa mi veriť, že by všetci kompetentní boli zainteresovaní na tom, že to inak nejde. Vari sa máme len schúliť do kúta a čakať padne, nepadne? Keby bola sila, ktorá ozaj vyplýva zo zdravého rozumu, malo by sa v tomto smere niečo urobiť. Čachrovanie s potravinami, keď človek nevie, čo kupuje, mi pripomína scénky z jarmokov, kde cvičené papagáje vyťahovali okolostojacim lósy s ich zaručeným osudom.
Odkiaľ by ste začali?
Z budovania a posilňovania záruk. Predovšetkým by ich mal poskytnúť štát, veď aj v ústave máme zakotvené právo na zdravie. A právo na zdravie hovorí jasne, kde treba začať. Nie je možné začínať na konci, keď už prepukne choroba. Potom míňame obrovské peniaze na výskum protirakovinových látok a po dlhých rokoch sa príde na to, že lieky za veľa nestoja. Alebo objavíme niečo v genetike. Zmeníme gén a myslíme si,- že budeme všetci zdraví. To sú hlúposti. Základom všetkého musí byť niečo prirodzené. Človek je súčasťou prírody a nie nejaký homunkulus vyrobený nanotechnológiou. Nič sme na sebe nezmenili od čias, keď pán Babilon napísal vynikajúcu kuchársku knihu.
Ničím sa nelíšime, ešte aj chuťové návyky máme identické.
Keby ste prišli do obchodu, správali by ste sa ako šéf štátneho potravinového dozoru Jozef Bíreš, ktorý odporúčal občanom kupovať slovenské potraviny?
Profesor Jozef Bíreš je jednou zo slovenských autorít, na ktorú sa dá spoľahnúť. Verím mu. Ak povie, že naše normy sú prísnejšie ako v okolitých krajinách, tak hádam je to dostatočnou zárukou. Na Slovensku by sme mali rýchlo prijať potravinový zákon sprísňujúci dohľad nad potravinami z dovozu. Malo by na ňom záležať každému z poslancov. Jedno či je z opozície alebo koalície. Majú primerané platy, odmeny aj imunitu. Preto by sa mali pričiniť o to, aby aj ľudia s nižšími príjmami mali istotu, že si vždy kúpia kvalitné, zdravie neohrozujúce potraviny.
Nabádate k potravinovému vlastenectvu. Nie je v ére globalizovanej výroby potravín prežitkom?
Potravinový patriotizmus považujem za zdravú formu vlastenectva. Keď Giuseppe Verdi skomponoval operu Nabucco mal len 29 rokov. Inšpiroval ho dávny biblický príbeh o babylonskom zajatí. Už pri premiére v milánskej La Scale 9. marca 1842 zožal obrovský úspech. Všetci pochopili, že je to výzva k zjednoteniu Talianska a vymaneniu z cudzej nadvlády. Slávny zbor Va pensiero sull'ali dorate sa stal druhou talianskou hymnou. Uplynulo temer 170 rokov. Exaktný medicínsky výskum potvrdil, že počúvanie 4-minútovej skladby súčasným mladým ľuďom synchronizuje autonómny nervový systém a znižuje krvný tlak spolu s frekvenciou srdca... Potravinové vlastenectvo má kvalitatívne inú úroveň. Nechce znevažovať produkciu iných krajín, ale hovorí o tom, že vieme vyrobiť potraviny spĺňajúce veľmi prísne kritéria. Možno aj u nás po rokoch zistíme, že naše potraviny majú dosiaľ nepoznaný pozitívny účinok na zdravie. Napríklad nepasterizovaná ovčia bryndza alebo kozí syr. Cítiť sa stále malými a prehliadanými určite neobstojí. Neplatí to len pre potraviny. Nádherná hymnická pieseň Eugena Suchoňa Aká si mi krásna má možno podobný účinok ako Va pensiero...
Viliam Bada(68)
* Profesor Viliam Bada je prednosta III. internej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
* Celý profesijný život sa venuje výučbe internej medicíny. Pre poslucháčov medicíny napísal učebnicu základov EKG, ktorá roku 2010 vyšla v 5. vydaní.
* Je členom výboru Slovenskej kardiologickej spoločnosti. Jeho srdcovou záležitosťou je prevencia srdcovo-cievnych chorôb.
* Ocenili ho Stodolovou Medailou MZ SR za propagáciu prevencie.

 

DEŤOM IMPLANTUJÚ SRDCOVÉ CHLOPNE
(15.01.2011; Televízna stanica STV 1; Správy STV; 19.30; 1,5 min.; GULOVÁ Zuzana)
Jarmila HARGAŠOVÁ, moderátorka:
"10 až 15 detí ročne na Slovensku dostane novú srdcovú chlopňu. Implantované tkanivo pochádza od mŕtvych darcov. Uskladňuje sa v Centrálnej tkanivovej banke. Slovensko je v tomto smere sebestačné. Na čakacej listine v detskom kardiocentre sú aj teraz dvaja pacienti."
Zuzana GULOVÁ, redaktorka:
"Pozeráte sa na sklad Centrálnej tkanivovej banky. Vzácny materiál najprv spracujú v laboratóriu a uložia do sterilných obalov. Srdcové chlopne sa skladujú práve tu pri teplote mínus 180 stupňov Celzia v tekutom dusíku. Správnu teplotu nepretržite riadi počítač."
Ján KOLLER, prednosta kliniky PRCH, UN v Bratislave:
"Pokiaľ by to mrazenie nebolo kontrolované, tak sa môžu vytvárať kryštáliky ľadu v bunkách, ktoré môžu tieto bunky znehodnotiť."
Z. GULOVÁ:
"Tkanivová banka na Slovensku funguje 6 rokov. Za ten čas tu spracovali 120 srdcových chlopní. Pochádzali od mŕtvych darcov, až na jednu výnimku."
Valéria JARABINSKÁ, Centrálna tkanivová banka Un v Bratislave:
"Dieťatku transplantovali srdiečko, pričom z toho odobratého srdca bolo možné ešte použiť jednu chlopňu, ktorá bola spôsobilá teda na ďalšie použitie."
Z. GULOVÁ:
"V bratislavskom detskom kardiocentre chlopňu naposledy implantovali 3-mesačnému chlapcovi. Takýto zákrok podstupujú pacienti so zlyhávaním srdca. Podľa kardiochirurgov je to jednoduchšie ako transplantácia celého orgánu. Novú chlopňu však po čase potrebujú znova, pretože tkanivo nerastie s organizmom."
Matej NOSÁĽ, primár kardiochirurgie, OKC v Bratislave:
"Čím je to dieťa menšie a musí dostať tú chlopňu, tým skôr bude nutná tá náhrada alebo výmena."
Z. GULOVÁ:
"Vhodný darca sa doteraz vždy našiel na Slovensku, čo je podľa lekárov obrovská výhoda."
M. NOSÁĽ:
"Je to málo dostupný materiál, málo dostupné tkanivá a pomerne drahé, tak by sme ho museli zháňať cestou Eurotransplantu napríklad."
 

doc. MUDr. Igor Rusňák, PhD v Šarme

  Ženy dnes rodia s menším utrpením

(05.10.2010; Šarm; č. 41, s. 48, 49, 50; LIŠHÁKOVÁ Galina)

"Mnohí si predstavujú, že od nás odchádzajú len usmiati rodičia s bábätkami. V skutočnosti je pôrodnica veľmi rizikové pracovisko," hovorí MUDr. Igor Rusňák, ktorý odrodil tisícky detí.

Igor Rusňák pôsobí na jednom pracovisku už dvadsaťsedem rokov. Na Gynekologicko-pôrodníckej klinike FNsP akad. L. Dérera na bratislavských Kramároch začínal ako bežný lekár. Dnes je jej prednostom i mimoriadnym profesorom Slovenskej zdravotníckej univerzity, pod ktorú klinika patrí. Aj vďaka nemu sa klinika stala akreditovaným európskym tréningovým centrom, prvým a jediným svojho druhu na Slovensku. Znamená to, že v nej lekári z ktorejkoľvek krajiny Európskej únie môžu absolvovať povinný trojmesačný študijný pobyt pred atestáciou.

Práca v pôrodnici však v prvom rade prináša stretnutia so silnými emóciami. Za tých pár minút, čo som sedela v čakárni, prešli ňou tri mamičky s novorodencami. Dve sa usmievali, jedna plakala...

Ako zmes toľkých emócií pôsobila na vás ako na mladého lekára?

Bol som zo všetkého ohúrený - či to bol dramatický pôrod, operácia, úmrtie, ale aj šťastný priebeh. No až teraz, keď som na klinike prežil veľa rôznych príbehov, vnímam ich oveľa citlivejšie a viem sa do človeka väčšmi vcítiť.

Čo vám utkvelo v pamäti?

Ako každý lekár si najväčšmi pamätám príbehy so smutným koncom. Ale radšej porozprávam tie veselšie. Napríklad, raz sa ku mne objednala modelka, ktorú som poznal zo spoločenských rubrík časopisov a televízií. A zrazu stála vo dverách úplne nahá. Vraj nech sa nehnevám, že ráno nepremýšľala a obliekla si kombinézu. Alebo u mňa rodila manželka afrického diplomata. Obaja boli černosi, ale dieťa sa narodilo ružové. Sestričky aj ja sme zdúpneli, že budeme svedkami nepríjemnej situácie. Otec, ktorý bol pri pôrode, si všimol naše rozpaky a hneď nás upokojil: "Nebojte sa, ono stmavne." Naozaj, do dvanástich hodín dieťa zhnedlo.

Zmenili sa ženy za tie roky, čo ich liečite?

Kedysi rodičky akceptovali, že ovládame svoju profesiu. Dnes za nami prichádzajú so zoznamom požiadaviek, ako by sme mali pri ich pôrode postupovať.

Čo od vás chcú?

Neželám si, aby ste mi pustili plodovú vodu, nastrihli hrádzu, vyvolávali pôrod... Pritom snom každého pôrodníka je, aby dieťa len vytiahol a počkal si na placentu. Zvlášť keď sú dve hodiny v noci. Lenže tak to zvyčajne nie je. Stáva sa napríklad, že žena rodí, maternica sa otvára a vak blán, v ktorom je plodová voda, sa začne vysúvať von. Keď je príliš pevný a nepraskne spontánne, môže odtrhnúť placentu, ktorá je na jeho druhom konci, a ohroziť život dieťaťa. V takom prípade ho musíme pretrhnúť. Ženy si často neuvedomujú, s akými nezmyselnými požiadavkami pristupujú k nám, k sebe, aj k ešte nenarodenému dieťaťu.

Kedy je na pôrodnej sále najdramatickejšie?

Napríklad, keď dôjde k embólii plodovou vodou. Plodová voda sa dostane do krvného obehu matky a vznikne porucha zrážanlivosti krvi s masívnym krvácaním, poruchou dýchania až so zastavením srdca. Je to klinicky veľmi ťažká, často nezvládnuteľná situácia. V priebehu niekoľkých sekúnd nastane smrteľná komplikácia, ktorej sa nedalo predísť, lebo sa nedala predvídať. No ľudia majú predstavu, že pôrodnica je dom šťastia, z ktorého odchádzajú len usmiati rodičia s bábätkami. Pôrodnica je však tvrdé a rizikové pracovisko. Vlastne jediné oddelenie, kde máme mnohokrát v ohrození života súčasne ženu aj plod, respektíve novorodenca. Často riešime veľké etické problémy - napríklad sa musíme rozhodnúť, že ukončíme tehotenstvo na úkor nezrelého novorodenca, aby sme zachránili matku.

Ako vnímate prítomnosť otcov pri pôrode?

Je to pekná myšlienka, ale muž nie je na pôrod stavaný ani ako pasívny pozorovateľ. Často je z neho vyčerpanejší než rodička a narobí nám viac starostí než ona.

Ako?

Napríklad, vo vedľajšom boxe rodí žena, ktorá nás vopred upozornila, že bude strašne kričať, lebo jej to pomáha ventilovať bolesť. On však o tom nevie a je zdesený. Začne nás osočovať, že ju necháme trpieť. Namiesto toho, aby bol pri pôrode oporou, robí rozruch. Alebo sme tu mali režiséra, ktorý si chcel partnerkin pôrod nafilmovať. Hovorili sme mu, že v našej nemocnici je to zakázané. Nakrúcať môže, až keď sa bábätko narodí. Posadili sme ho za hlavu rodičky, lenže pôrod sa skomplikoval a v tom zhone sa mi postavil s kamerou za chrbát. Zrazu sa ozvala strašná rana. Pán režisér skolaboval. Skončil s poranením hlavy a ľahkým otrasom mozgu. Bol hospitalizovaný dlhšie než jeho partnerka.

Sú dnešné pôrody iné oproti tým na začiatku vašej kariéry?

Rozdiel je napríklad v tom, že dnes majú ženy šancu rodiť s menším utrpením pomocou epidurálu. Špecifikom dnešných žien je i to, že majú úzke boky, ale vynosia veľké deti, ktoré sa cez úzku panvu nemôžu dostať na svet. Aj preto pribúdajú pôrody cisárskym rezom. Ďalšou novinkou je, že sa usilujeme, aby stúpol počet programovaných pôrodov, čo sa doposiaľ u nás veľmi nerobilo.

Čo to znamená?

Nečakáme na spontánny pôrod, ktorý sa môže začať o polnoci, keď rodička v strese cestuje taxíkom do nemocnice a dúfa, že lekár, ktorému dôveruje, bude mať službu, ale snažíme sa ho naprogramovať. Na obdobie, ktoré bude optimálne pre novorodenca, mamičku aj pre lekára. Keď sa teda blíži pravdepodobný termín pôrodu, tehotná chodí na kontrolu k pôrodníkovi aj každý deň. Aby mohol sledovať zmeny na krčku maternice až do štádia, keď treba pôrod iba spustiť. Vtedy ju prijmeme na kliniku a za štyri-päť hodín je dieťa na svete. No a ďalším fenoménom je, že nás pacientky čoraz častejšie žalujú.

Prečo?

Napríklad, jedna pacientka sa pri prijímaní na kliniku pýtala, ako dlho bude hospitalizovaná. Povedali sme jej, že päť až šesť dní. Operovali sme ju, ale operačná rana sa zapálila, čo sa jednoducho stáva. Zápal sme liečili, takže u nás ležala osem dní. Keď odchádzala, ďakovala celému personálu za starostlivosť. A o dva týždne nám prišlo oznámenie, že nás žaluje za nedbanlivosť a žiada odškodné za dva dni, ktoré tu musela stráviť navyše. Podobne absurdných sťažností je plno. Hoci sa ukážu ako neopodstatnené, oberajú nás o čas aj o energiu.

Má práca gynekológa-pôrodníka oproti lekárom z iných odborov nejaké zvláštnosti?

Naše pacientky sú pre nás krutou časomierou. Pamätám si, ako ku mne ako k mladému lekárovi chodili moje spolužiačky či kamarátky šťastné, že sú tehotné, a chceli, aby som bol ich pôrodníkom. Dnes za mnou prichádzajú s problémami, ktoré súvisia s klimaktériom. Vtedy si uvedomím, koľko času ubehlo a ako sme zostarli, i keď vnútorne to na sebe necítim.

Z druhej strany môžete merať čas aj pozitívnym, čo ste dosiahli. Klinika, ktorej ste prednostom, sa koncom minulého roku stala prvým a zatiaľ jediným akreditovaným európskym tréningovým centrom v gynekológii na Slovensku. Čo tento štatút prináša v praxi?

Ako člen výboru Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti sa už vyše desať rokov zúčastňujem na stretnutiach európskych gynekológov, zlúčených v spoločnosti riadenej Úniou európskych medicínskych špecialistov v Bruseli. Na základe spoločných rokovaní sa napríklad dohodlo, že naši lekári už nerobia dve atestácie, ale len jednu ako lekári v ostatných krajinách únie. Podmienkou získania tejto atestácie je povinné absolvovanie trojmesačného študijného pobytu na akreditovanom pracovisku. A keďže sme získali certifikát akreditovaného európskeho tréningového centra v gynekológii, môžu u nás tri mesiace povinného študijného pobytu absolvovať slovenskí lekári, ktorí chcú, aby ich atestácia platila v celej Európskej únii. A takisto lekári z Nemecka, Francúzska, Holandska a ostatných európskych krajín, ktorí sa k nám už aj hlásia.

Texty k obr.:

Doc. MUDr. Igor Rusňák, PhD., mim. prof. a prednosta Gynekologicko-pôrodníckej kliniky FNsP akad. L. Dérera

Tento certifikát má na Slovensku iba gynekologicko-pôrodnícka klinika na Kramároch.

Týmto mamičkám sa narodili zdravé, krásne bábätká. Nie všetky majú to šťastie...

Týždenník Slovenska píše o úspechoch Centra pre transplantáciu pečene Univerzitnej nemocnice na Kramároch

 Keď mŕtvi pomáhajú živým

(30.09.2010; Slovenka; č. 39, s. 10 - 13; Grodovská Ľudmila)

Pri sledovaní senzačných správ o úspechoch transplantačných tímov, ktoré dnes už dokážu dať ľuďom aj celkom novú tvár, ale predovšetkým zachrániť život náhradou ich chorých orgánov za zdravé, sa zdá až neuveriteľné, že história transplantácií sa začala písať len v polovici minulého storočia. Aj na Slovensku už žijú stovky ľudí vďaka tomu, že v ich tele pracuje orgán, ktorý pôvodne patril niekom inému.

Juraj nikdy nebýval chorý, obchádzali ho aj bežné chrípky. Možno keby bol aspoň občas musel zájsť k lekárovi a zobrali mu krv, mohlo sa skôr odhaliť, že v jeho organizme sa niečo deje. Takto to prišlo znenazdania, keď sa objavili príznaky - Juraj ožltol a s podozrením na žltačku sa ocitol na infekčnom oddelení nemocnice. Vyšetrenia ukázali, že nejde o infekciu ani o obyčajnú žltačku. Bratislavský vysokoškolák a jeho rodičia sa od lekárov dozvedeli šokujúci záver: ide o vzácne sa vyskytujúcu chorobu, primárnu sklerotizujúcu cholangitídu, pri ktorej sa postupne upchávajú žlčové kanáliky pečeni. Tá sa časom devastuje pacient môže prežiť maximálne desať rokov - s mnohými nepríjemnými sprievodnými znakmi choroby. Postupne slabne, chudne chradne. Rovnaké ochorenie bolo pred dvomi rokmi dôvodom na transplantáciu pečene u známeho motocyklového pretekára Jaroslava Katriňáka.

Dva a pol roka sa Jurajov stav vďaka liekom udržiaval tak, že mohol chodiť do školy, aj keď pravidelne absolvoval lekárske kontroly aj nepríjemné zákroky a dvakrát prerušil Štúdium aj pre pobyt v nemocnici. Tohto roku na jar však nastalo rapídne zhoršenie. Juraj dostal horúčky, opuchli mu nohy a po prijatí do nemocnice tím lekárov rozhodol, že jeho stav je natoľko vážny, že pomôže jedine transplantácia. Zaradili ho na listinu čakateľov ako akútny prípad a mal šťastie - už o tri dni sa vyskytol darca, ktorého pečeň mu mohli transplantovať. Rekonvalescencia nebola jednoduchá, spočiatku užíval veľmi silné imunosupresívne lieky (potláčajúce imunitu, aby jeho telo neodvrhlo cudzí orgán), ale štyri mesiace po operácii zvládol Juraj bakalárske štátnice a prijali ho na magisterské štúdium. Po piatich mesiacoch váži o desať kíl viac ako tesne po operácii, užíva už slabšie lieky (bude ich musieť brať do konca života), pravidelne chodí na kontroly do nemocnice a jeho život sa začína podobať tomu predtým. Celá jeho rodina sa s obdivom a nesmiernou vďakou vyjadruje o tíme zdravotníkov, prednostovi internej kliniky profesorovi Hrušovskom a o chirurgoch z Centra pre transplantáciu pečene Univerzitnej nemocnice na Kramároch v Bratislave pod vedením doc. MUDr. Filipa Danningera, PhD., mim. prof., ktorí vrátili Juraja do života.

NAJVIAC JE OBLIČIEK

Príbehov, podobných tomu Jurajovmu, je už na Slovensku viac. Od roku 2001, keď bol v nemocnici na bratislavských Kramároch spustený prvý transplantačný program pečene u nás, dostalo takýmto spôsobom šancu na život niekoľko desiatok ľudí. Po určitom útlme transplantačného programu sa v posledných dvoch rokoch darí úspešne transplantovať pacientov s nevyliečiteľnými chorobami pečene na dvoch pracoviskách - v Bratislave a v Banskej Bystrici. Okrem pečeňových transplantácií, ktoré sa vykonávajú v spomínaných dvoch centrách, sa na Slovensku ešte transplantujú obličky (v štyroch centrách) a srdce - iba v Bratislave. Na transplantácie iných orgánov sa slovenskí občania posielajú do zahraničia, najčastejšie do Viedne alebo do Prahy, kde sú na špecializovaných pracoviskách skúsené tímy odborníkov. Podľa medzinárodných dohovorov sa preto odobraté orgány od slovenských darcov posielajú práve do týchto zahraničných centier.

MÁME REZERVY

"Základom celej transplantológie je dostatok darcov," konštatuje docent Filip Danninger, ktorý je hlavným odborníkom ministerstva zdravotníctva pre orgánové transplantácie. "Pacienti na zoznamoch čakateľov sú od toho priamo závislí, preto je dôležitý dobre fungujúci systém odberu orgánov. "

Najlepšie prepracovaný systém na svete má Španielsko, kde dokážu identifikovať 35 darcov na jeden milión obyvateľov. V Rakúsku je to 25, v Českej republike 19, na Slovensku 16. Takže máme rezervy... Niektoré orgány - ako pečeň, obličku či pľúcny lalok - môžu v nevyhnutných prípadoch darovať svojim blízkym aj živí darcovia, ale drvivá väčšina pacientov čaká na orgány od mŕtvych darcov. Rezervy však nie sú v tom, že bude umierať viac ľudí pri autohaváriách... Sú v prepracovanejšom systéme. Od roku 2008, keď naša vláda prijala Národný transplantačný program, zaviedli v každej nemocnici funkciu koordinátora, ktorý operatívne spolupracuje s regionálnymi transplantačnými centrami, kontaktuje sa s príbuznými potenciálnych darcov. Ide o to, aby bol darca podchytený včas a jeho orgány boli použiteľné.

KAŽDÝ Z NÁS JE DARCA

Podľa našej legislatívy nie sú lekári povinní žiadať súhlas s odberom orgánov na transplantáciu (s výnimkou detí do 18 rokov, keď sa vyžaduje súhlas rodičov). Zákon 576/2004 a jeho novela 282/2006 hovoria o predpokladanom súhlase - to znamená, že ak občan ešte za svojho života neodmietne stať sa po smrti darcom orgánov, predpokladá sa, že s tým súhlasí. "Z etických dôvodov príbuzných informujeme, " pripomína doc. Danninger. Ľudia vo viac ako deväťdesiatich percentách prípadov prejavia pochopenie a súhlasia s tým, aby ich blízky, ktorého strácajú, dal šancu na život niekomu inému.

Existujú však ľudia, pre ktorých je predstava, že by časti ich tela mali po smrti preniesť do tela iného človeka, neprijateľná. Tí môžu svoj nesúhlas písomne oznámiť Slovenskému centru orgánových transplantácií (SCOT) v Bratislave, alebo nosiť pri sebe notárom overené písomné vyhlásenie, že si neželajú byť darcami. Lekári ich vôľu rešpektujú.

CHCELI DARCU!

V októbri uplynie desať rokov od tragickej smrti Ondreja Papánka, sedemnásťročného bratislavského orientačného cyklistu, ktorý na pretekoch v Jahodnej pri Košiciach utrpel smrteľný úraz. Jeho mama Magdaléna po synovej smrti založila svojpomocnú skupinu rodičov, ktorí stratili svoje dieťa, a mnohým tak pomohla. Sama však niekoľko rokov bojovala so zdravotníkmi a podala na košickú nemocnicu trestné oznámenie, lebo bola presvedčená, že lekári neurobili všetko pre záchranu jej syna. Mali pred sebou zdravého mladého chlapca, v ktorom videli darcu orgánov... Na súde neuspela, ten konštatoval, že lekári nepochybili, u jej syna konštatovali mozgovú smrť a nemohli ho už zachrániť.

Magdu Papánkovú neutešila ani skutočnosť, že vďaka jej synovi môžu žiť ďalší ľudia. Trpela pri predstave, ako telo jej dieťaťa pílili a rozoberali na kúsky a bola presvedčená, že napriek konštatovanej smrti pri tom cítil bolesť... V tom období sa problematikou transplantácií veľa zaoberala, informovala sa, ako je upravená v zahraničí a dospela k názoru, že jednoznačnejšia a čistejšia je legislatíva v krajinách, kde sa automaticky nepredpokladá súhlas, ale darcami sú len ľudia, ktorí ešte za života napíšu vyhlásenie, v ktorom dobrovoľne súhlasia s odberom svojich orgánov. Takto je to napríklad vo Fínsku, Švajčiarsku, v Nemecku i v USA.

VÄČŠINA SÚHLASÍ

"Náš prístup je modernejší a niektoré štáty ho chcú tiež prebrať," oponuje docent Danninger. "Každý má predsa možnosť vyjadriť nesúhlas, ale podľa skúseností nesúhlasí menej ako desať percent Slovákov. Opačný prístup by bol zbytočne komplikovaný " A môže sa stať to, z čoho Magda Papánková obviňovala nemocnicu - že lekári vyhlásia človeka za mŕtveho predčasne, aby mohli získať jeho orgány? "Základným predpokladom je diagnóza mozgovej smrti. Tú podľa vyhlášky ministerstva zdravotníctva musí protokolárne konštatovať trojčlenná skupina špecialistov opakovane dvakrát, s odstupom niekoľkých hodín.

Pri pochybnostiach sa robí aj kontrastné vyšetrenie mozgových ciev, ktoré potvrdí alebo vyvráti smrť," vysvetľuje docent Danninger. "Pacient s odumretým mozgom je napojený na ventilátor. Tým ho lekári ešte stále liečia a súčasne zabezpečujú dýchanie a cirkuláciu krvi aj pre prípad, že sa definitívne konštatuje smrť a budú mu odobraté orgány. Je dôležité urobiť tak do niekoľkých hodín. Tkanivá na transplantáciu sa môžu odoberať aj neskoršie." Dobrou koordináciu všetkých súčastí transplantačného programu sa dá dosiahnuť, aby sa vhodní darcovia zbytočne nestrácali. Vďaka skúsenostiam chirurgov, dokonalejšej technike a novým liekom dnes môžu transplantácie zachrániť viac ľudí, ktorí ešte pred niekoľkými rokmi nemali žiadnu nádej. Všetci však závisia od dostatku darcov. Transplantácie sú veľmi citlivá oblasť, ktorá má okrem medicínskej aj etické a právne rozmery. Aby sa rozvíjala v prospech ľudí a zabránilo sa zneužívanou a biznisu s ľudskými orgánmi, prijímajú vlastné zákony nielen jednotlivé štáty, ale aj Európska únia. Docent Filip Danninger bol jedným z tvorcov nedávno prijatej legislatívy, ktorá sa týka princípu odberov orgánov v rámci EÚ a konštatuje, že až na drobné zmeny, ktoré budeme musieť prijať, je náš zákon a Národný transplantačný program celkom v súlade s týmito princípmi.

***

S novou tvárou

Len pred piatimi rokmi sa podarilo uskutočniť prvú transplantáciu tváre - francúzski lekári transplantovali dolnú polovicu tváre žene, ktorú napadol pes. Odvtedy lekárske tímy vo svete uskutočnili približne desať čiastočných transplantácií tváre a v marci tohto roku sa chirurgom v španielskej Barcelone po prvý raz podarilo transplantovať celú tvár. Mladému mužovi, ktorý prežil autohaváriu a mal problémy s dýchaním, prehĺtaním a rozprávaním, prioperovali nové tvárové svaly, kožu, nos, pery, sánku, zuby, podnebie a lícne kosti. Ešte ďalej zašli francúzski odborníci, ktorí len o tri mesiace neskôr uskutočnili prvú úplnú transplantáciu tváre na svete - na rozdiel od svojich španielskych kolegov pacientovi prioperovali aj očné viečka, očné svalstvo a slzné kanáliky. Novú tvár dostal muž, ktorého znetvorila neurofibromatóza, známa aj ako choroba slonieho muža.

Čo všetko sa transplantuje?

Životne dôležité orgány ako srdce, pľúca, pečeň, obličky, podžalúdková žľaza, výnimočne tenké črevo, okrem toho sa transplantujú aj tkanivá, kosti, očná rohovka a krvotvorné bunky.

Najväčší dar

* Prípady, keď rodinní príslušníci darujú jednu zo svojich obličiek príbuznému, nie sú výnimočné. No v roku 2005 sa na bratislavských Kramároch uskutočnila nie celkom všedná príbuzenská transplantácia: Anton Zsoldos (47) z obce malé Dvorníky daroval obličku svojej manželke Eve (45). Bol to ten najkrajší prejav lásky a neobyčajný darček k striebornej svadbe.

* V auguste tohto roku sa k podobnému kroku odhodlaj aj nemecký politik Frank - Walter Steinmeier (54), bývalý vicekancelár a minister zahraničných vecí. Ohlásil svoj dočasný odchod z politiky, pretože sa rozhodol pomôcť svojej manželke Elke (48), ktorá trpela štrnásť rokov ochorením obličiek. V poslednom čase sa jej stav veľmi zhoršil a transplantácia sa stala nevyhnutnou. Čakanie na vhodného darcu sa však predlžovalo, preto sa politik rozhodol darovať manželke vlastnú obličku.

* Súrodenci Zita Micháleková a Vladimír Kútny sú na Slovensku aj po jedenástich rokoch od operácie ešte stále výnimočnou dvojicou. Hoci sa u nás už vykonávajú transplantácie pečene, nevyužívajú sa orgány od živých darcov. Vladimír však pred jedenástimi rokmi zachránil život svojej sestre tým, že sa dobrovoľne rozhodol podstúpiť operáciu a daroval jej časť svojej pečene. Jej život po desaťročnom trápení s ťažkou chorobou už visel na vlásku a čakaním na mŕtveho darcu sa jej šance znižovali. Úspešná operácia sa konala v nemeckom Essene na základe viacročnej spolupráce so špecialistami z Kramárov. Vladimír maródoval celý rok, kým mu pečeň dorástla a zregenerovala sa, ale potom opäť nastúpil do práce v lese a dnes už podniká s drevom aj so svojimi dvomi synmi. Pani Zita zostala na invalidnom dôchodku, ale jej rodina ju nestratila!

Domino transplantácia

Veľmi zriedkavo sa vyskytujú prípady, keď orgán, ktorý nefunguje v tele jedného človeka, môže dobre slúžiť inému. Táto skutočnosť sa využíva pri takzvaných domino transplantáciách. Prvú takúto u nás uskutočnil pred piatimi rokmi tím profesora Juraja Fabiána, priekopníka transplantácií srdca na Slovensku. Srdce pacienta, ktorému transplantovali srdce a pľúca od mŕtveho darcu, voperovali ďalšiemu človeku, inými slovami - príjemca srdca a pľúc sa stal darcom srdca. Podobná unikátna domino transplantácia sa podarila začiatkom septembra tohto roku chirurgom v Banskej Bystrici. Tridsaťštyriročnému mužovi s veľmi zriedkavým dedičným ochorením transplantovali pečeň od mŕtveho darcu a jeho vyoperovanú pečeň prijal muž z Českej republiky Uňho sa choroba pečene vyvinie v priebehu mnohých rokov alebo sa vôbec nemusí prejaviť. Operácia je unikátna aj vo svetovom meradle - práve pre veľmi zriedkavý výskyt ochorenia, ktoré ju umožnilo.

Texty k obr.: Súrodenci Zita Micháleková a Vladimír Kútny tesne po operácii a po jedenástich rokoch.

Doc. Danninger s pacientom, ktorému v Dérerovej nemocnici na Kramároch transplantovali pečeň pre nádor.

Magda Papánková.

Doc. MUDr. Filip Danninger, PhD., min. prof.

NOVÉ CENTRUM V UNIVERZITNEJ NEMOCNICI

(02.10.2010; Rozhlasová stanica Lumen; Infolumen; 17.30; 1,6 min.; ŠARMÍROVÁ Milica)

B. KORONI, moderátor:

"Špičkové centrum pre cievne mozgové príhody otvorili v rámci univerzitnej nemocnice v Bratislave. Oddelenie v nemocnici Staré Mesto na Mickiewiczovej ulici bude poskytovať komplexnú starostlivosť o pacienta a mozgovou porážkou, kde je dôležitá včasná liečba, aby nedošlo k invalidizácii pacienta. Centrum by malo slúžiť ako vzor pre vznik ďalších podobných centier v ostatných regiónoch Slovenska."

M. ŠARMÍROVÁ, redaktorka:

"Na slávnostnom otvorení centra vyjadril svoje dojmy aj minister zdravotníctva Ivan UHLIARIK."

I. UHLIARIK:

"Prvé dojmy sú iba pozitívne, množstvo ľudí, ktorí prežijú cievnu mozgovú príhodu, sú invalidizovaní a naozaj potrebujú sa aj naučiť nejakým spôsobom ako sa o seba starať. Ale druhá vec, tá prvá záchytná starostlivosť je v tom, títo pacienti môžu potom mať ľahší priebeh toho ochorenia."

M. ŠARMÍROVÁ:

"Vysokú odbornosť personálu vyzdvihol dekan lekárskej fakulty Peter LABAŠ."

P. LABAŠ:

"Podstatné je, aby boli priestory a aby boli hlavne ľudia, ktorí toto dokážu urobiť, ktorí nás dotiahli na svetovú úroveň."

M. ŠARMÍROVÁ:

"Samotné centrum pre cievne mozgové príhody sa nachádza vo vynovených priestoroch v časti Bratislavy, kde žijú ľudia s vyšším vekovým priemerom. Počúvate prednostu prvej neurologickej kliniky Petra TURČÁNYIHO."

P. TURČÁNYI:

"Máme deväť lôžok kompletne monitorovaných, veľmi erudovaný personál, ktorý je schopný spraviť diagnostiku a podať efektívnu liečbu v tých krátkych časových intervaloch, ktoré máme k dispozícii, v súčasnosti je to 4,5 hodiny od vzniku cievnej mozgovej príhody. Čiže keď si zoberiete, že pacient sa musí sem dostať a ten čas, ktorý my máme k dispozícii, je teda veľmi limitovaný. A práve preto je potrebné budovať takéto centrá, aby tí pacienti mali túto možnosť. Chvalabohu tá situácia sa postupne zlepšuje."

Adresa:

     Univerzitná nemocnica
     Bratislava
     Pažítková 4
     821 01 Bratislava
     Tel.: +421 2 48234 111
     Fax: +421 2 43336 433
     E-mail: fnspba@fnspba.sk

Kde nás nájdete

    PRACOVNÉ PONUKY

    PREVENTÍVNE PREHLIADKY

    PLATENÉ SLUŽBY

    UBYTOVANIE

    AMBULANTNÉ HODINY

    LINKY